Dargov

Najvýznamnejšou, ale aj najtragickejšou udalosťou v novodobých dejinách obce predstavuje druhá svetová vojna. Prehnala sa týmto chotárom na prelome rokov 1944 – 1945 a znamenala nielen zmenu v materiálnom ohľade, ale i duchovnom. Dargov pred vojnou a po nej už nebol ten istý.

Od júna 1944 sa v priestore obce sústreďujú nemecké tylové jednotky pripravujúce sa  na obranu Dargovského priesmyku. Obyvatelia Dargova i ďalších podhorských obcí sa zúčastňujú na budovaní protitankových zákopov a iných objektov obrannej línie. Pred príchodom frontu, ktorý sa k obci priblížil v novembri 1944 bolo nútené obyvateľstvo evakuovať do menej ohrozených oblastí bojov. Podaktorí odchádzajú na abovskú stranu hôr od obcí Ďurkov a Ruskov, iní do Opinej, iní zase do Zemplínskeho Hradišťa a pod. Mnohí si budovali bunkre v údoli Kamenného potoka pod Veľkým Žiarom, či z druhej strany  pod Cigánom. Našli sa aj takí, ktorí sa rozhodli prežiť nasledujúce boje priamo v obci. Takto ostal Jozef Remenický so svojou ženou, rodina Barančových, stará Kišedová, Ordošová so synom, Križanová a Reváková. V hukote delostreleckej paľby sa narodil v bunkri v lese Anne Ferenčíkovej – Koreňovej syn Michal. Zrod nového života však bol vykúpený smrťou nielen vojakov, ale aj miestnych obyvateľov. Za prechodu frontu boli zabití a zraneniam podľahli títo občania: Juraj Barančo, Mária Kondášová, Jozef Koreň, Anna Lenčáková, Ján Pencák, Juraj Tirpák, Mária Cimbalová, Mária Hukáková, Andrej Jenčo, Michal Koľaba, Ján Križan, Mária Kušnírová, Andrej Ordoš, Andrej Popovič a Anna Vargová.

Prví sovietski vojaci prenikli do obce 11.decembra 1944, ale boje ešte trvali a tak sa obyvateľstvo nemohlo vrátiť do dediny. Po sedemtýždňových bojoch až 18.januára 1945 opúšťajú nemecké vojská priestor Košíc a pozvoľna sa do dediny vracajú aj obyvatelia. Nachádzajú skazu, veď bola zničená na 95%, čo predstavovalo 96 stavísk.

V dargovskom chotári bolo zamínovaných vyše 200 ha ornej pôdy, zničených vyše 200 ha lúk a pasienkov, zničených vyše 500 ha lesného porastu na 65% a úplne bolo zničených viac ako 200 ha lesa.

Ešte počas vojny boli zranení Imrich Koško, Jozef Koško, Ján Novák, Jozef Jenčo a Michal Koľaba, ktorí boli liečení vo vojenskej nemocnici vo Vojčiciach. Už v roku 1945, ale ešte pred skončením vojny boli zranení Michal Ordoš v marci a 4. mája aj syn Ján. Oboch liečili v košickej nemocnici, pričom Jánovi amputovali pravú nohu. Zranený v tom čase bol aj Ján Šimčík, ktorý prišiel o pravú ruku a zranenú mal aj ľavú.

Krutú daň smrti i zranení si vojna vymerala aj v nasledujúcom roku. 21.4.1946 prišiel pri výbuchu míny o pravú nohu Michal Bronz, v októbri bol ranený aj Peter Džbor – odtrhlo mu tri prsty na pravej ruke. 15.marca 1946 zranila mína aj vtedy 23 – ročného Andreja Košku, ktorému museli v košickej nemocnici amputovať nohu. Míny zabíjali aj v nasledujúcich rokoch a to tak spomedzi vojakov odmínovacej jednotky ako aj civilných obyvateľov. V júli 1948  mína roztrhala desaťročného Františka Reváka. Vojna v dargovských horách pokračovala vo svojej žatve.

Hneď po prechode frontu sa začína svojpomocná obnova obce. Od jesene roku 1946 sa  za pomoci štátu z titulu vojnových škôd začína výstavba obytných domov firmou VAP. V dvojročnici sa vybudovalo 42 domov a hospodárskych objektov. V akcii K- v rokoch 1955 – 1957 sa postavilo okolo 70 domov a ďalšia výstavba už pokračovala v mierových podmienkach, keď vojnové hrôzy sa stávali stále viac smutnou, ale predsa len minulosťou.

Pri príležitosti 20.výročia oslobodenia bola na budove materskej školy a kultúrneho domu odhalená pamätná tabuľa na pamiatku zničenia a vypálenia obce fašistickými vojskami.